Dana Vitálošová je slovenská novinářka a feministka, jejímž cílem je bojovat proti novodobým formám násilí na ženách. Před rokem 2019 vedla na Slovensku online magazín feminist.fyi. Poté, co napsala několik článků o extrémismu v prostředí trans aktivismu, ji její názorová bublina „zrušila“. Dnes spolupracuje s konzervativním deníkem Štandard. Rozhovor je publikován v originále, ve slovenštině.

V článku „Ako som sa stala progresívnou feministkou a ako som ňou prestala byť“ o sobě Dana Vitálošová napsala: „Keď som po pandémii znovu vyšla medzi ľudí, všimla som si, že sa zmenilo aj Slovensko. Stretávala som viac ľudí, ktorí predstierali, že sú iného pohlavia. V bratislavských podnikoch pribudli unisex záchody, na uliciach sa rozmohli dúhové vlajky. A tak som opäť tu. Búrim sa na Slovensku.“

Jak jste se stala progresivistickou aktivistkou?
Niektorí moji kamaráti mali progresivistické názory a presvedčili ma články a iné zdroje, ktoré zdieľali na facebooku. Dôležitým miľníkom bol harvardský online test skrytých predsudkov. V tomto teste mi vyšlo, že mám veľa predsudkov spojených so ženami a mužmi. Dovtedy som si myslela, že podobnými predsudkami netrpím a preto som z testu získala pocit „precitnutia“. Odvodila som si z toho, že feminizmus je možno stále potrebný.

Byl to pro Vás od začátku uvědomělý postoj?
Určite uvedomelý. Išlo o rok 2014 a v priestore Slovenska feminizmus ani progresivizmus nebol taký rozšírený, ako je dnes. Pamätám si, ako som si želala, aby sa mainstreamové médiá na Slovensku viac feminizmu venovali. Teraz by som si želala, aby to bolo naopak [smích]. V tom čase som si tiež myslela, že keď sa k feminizmu verejne prihlásim, riskujem. Moje obavy sa čiastočne potvrdili, pretože som zažila odmietnutie a šikanu zo strany mojich vtedajších známych. Nehovorím, že som so svojím aktivizmom nemohla byť otravná. Ale odpoveďou boli útoky, ktoré neboli ani zďaleka proporčné môjmu správaniu.

Jaký byl počáteční impuls vašeho rozchodu s progresivismem?
Podstatným impulzom bolo práve zintenzívnenie strašenia fašizmom, ktoré sa na Slovensku udialo okolo roku 2016. Vtedy som si neuvedomovala, že ide o „strašenie“. Naopak, verila som týmto hrozbám a bola som z nich rozrušená. Snívali sa mi dokonca nočné mory o fašistoch pochodujúcich po uliciach. Vtedy som si prečítala knihu Timothyho Snydera „O tyranii“. Vďaka nej som sa začala cielene vyhýbať sociálnym sieťam a čítať viac kníh. Keďže som už tým pádom nezažívala také intenzívne bombardovanie hrozbou fašizmom, ukľudnila som sa a začala som sa sústrediť na tému, ktorá bola pre mňa najdôležitejšia – násilie na ženách. Neskôr som vďaka svojej známej, anglickej feministke, objavila veľké protirečenie v progresivistickej doktríne. Zatiaľ čo sme ako feministky brojili proti násiliu na ženách a poúčali svet, že nikdy netreba obviňovať obete násilia, transaktivisti úplne bez problémov verejne oslavovali násilie na feministkách, ktoré kritizovali ich ideológiu. Fotili sa s bejzbolovými pálkami a zakrvavenými tričkami s nápismi „Udieram TERFs“ (skratka, ktorá znamená „feministka, ktorá vylučuje transľudí“). Toto narušilo moju vieru v spravodlivosť progresivizmu.

Obáváte se v tomto ohledu něčeho? Třeba že budete za své postoje odsouzena svým okolím?
Svoj „coming-out“ ako feministka, ktorá kritizuje transideológiu, som uskutočnila v roku 2019. Bola som odsúdená ako násilná, moja reputácia bola zničená a moji bývalí spoluaktivisti sa mi vyhrážali násilím aj smrťou. Odvtedy som sa sústredila najmä na zahraničie – do roku 2023 som pôsobila v americkom rodovo-kritickom (gender critical) feministickom magazíne. Na Slovensku som sa opäť začala angažovať iba tento rok, keď som sa stala súčasťou redakcie denníka Štandard.

Intersekcionalismus – každý se může cítit jako utlačovaný. Barevný kruh označuje sociální identity a pozice, vztahy moci a marginalizace a sociální procesy diskriminace, útlaku, privilegií a moci. Na okraji kruhu je seznam sociálních procesů xenofobie kolonialismus... V rámci kruhu jsou sociální identity a pozice uspořádány do tří soustředných prstenců. Nejvzdálenější prstenec uvádí šestnáct sociálních identit a pozic jako věk, vzdělání, sexuální orientace... Druhý kruh uvádí šestnáct kategorií, které spadají pod sociální identity a pozice popsané v nejvzdálenějším kruhu. Tyto kategorie jsou ve společnosti obvykle více marginalizovány. Nejvnitřnější prstenec uvádí šestnáct kategorií, které opět spadají pod sociální identity a pozice popsané v nejvzdálenějším prstenci. Tentokrát se jedná o kategorie, které jsou obvykle spojeny s mocí ve společnosti. Uprostřed kruhu je textové pole „Síla“.

Zdroj: Sylvia Duckworth’s Wheel of Power/Privilege / cihr-irsc.gc.ca

Proč považují progresivisté (liberálové) téma potratů za marker svobody žen?
Nemyslím, že ho považujú za jediný marker. Ale zákony v tejto oblasti sú niečím konkrétnym, za čo/proti čomu sa dá bojovať. Súčasťou feminizmu sú aj omnoho vágnejšie, neuskutočniteľné ciele, ako napríklad zničenie patriarchálneho systému, alebo vykorenenie násilia na ženách. S cieľom ovplyvniť zákony sa hnutie organizuje omnoho ľahšie.

Není jim líto těch nenarozených dětí? Nebo oddělují agendu a vlastní život? Je za tím nějaká ideologie?
Podľa mňa im ich je ľúto, ale pokiaľ sa s nimi nerozprávate medzi štyrmi očami, nedozviete sa o tom. A to pravdepodobne z dôvodu, že ako outsider vidíte iba to, čo sa prezentuje navonok. Keď bojujete za dostupné interrupcie, tak zdôrazňujete, v čom podľa vás pomáhajú. Je to prirodzené nielen z ideologických dôvodov, ale aj z praktického hľadiska. Nuansy na transparent nenapcháte. Že aj konzervatívci túto tému vedia brať s nuansami tiež nezistíte z Pochodov za život. Heslá a skutočné postoje sú dve rôzne veci. Horšie je, keď už človek nad heslami nerozmýšľa a iba ich ďalej reprodukuje.

Proč progresivisté vnímají ženu a její nenarozené dítě jako vzájemné konkurenty, a ne jako komplementární bytosti? Nelze přeci budovat štěstí jednoho na úkor druhého?
Nemám dojem, že by takéto vnímanie existovalo. Naopak, aktivistky za interrupcie hovoria aj o tom, aké je dôležité, aby dieťa bolo chcené – a teda, že „wellbeing“ matky je nerozlučne spätý s „wellbeingom“ dieťaťa.

Protestují progresivisté někdy proti selektivním potratům, protože nejčastěji se potrácejí dívky?
Áno. Stretla som sa s tým najmä v kruhoch, ktoré sa dajú nazvať radikálno-feministické. To znamená feministky, ktoré sú aj proti prostitúcii a rodovej ideológii. V rámci liberálneho feminizmu som podobné protesty nezaznamenala. Nemyslím si ale, že by libfeministky podobné témy nezaujímali. Keď som bola jednou z nich, vnímala som podobné otázky zo strany konzervatívcov ako snahu „nachytať“, preto som sa diskusiám na túto tému vyhýbala. Ale to neznamená, že by som s interrupciami na základe pohlavia súhlasila.

Zdá se mi, že progresivisté jsou citliví na ubližování znevýhodněným. Proč se nezastávají nenarozených dětí, které jsou potráceny z eugenických důvodů, kvůli tělesnému postižení?
Pretože vnímajú aj vôľu matky a otca. Keď rodičia nemajú vôľu a/alebo kapacitu sa starať o postihnuté dieťa, trpieť budú nielen rodičia, ale aj dieťa samotné.

Lákadlá progresivizmu
Keď som sa po skončení pandémie rozprávala so susedom, ktorého dcéra sa vyhlasuje za nebinárnu, tento otec stredoškoláčky nebol znepokojený z jej novej identity. Starosti mu robili skôr jej úzkosti. Prezradil mi, že sa jeho dcéra bojí hovoríť so svojimi spolužiakmi. Čo keby náhodou použila nesprávne zámená?

„Budeš sa tak veľmi vciťovať do iných, až nebudeš vedieť normálne fungovať“ nie je najlepšou návnadou do akéhokoľvek hnutia. Aj progresivizmus, v mojom prípade v podobe (intersekcionálneho) feminizmu, sľuboval niečo iné. „Si členka utláčanej skupiny,“ oznámil mi. „Nemôžeš za príkoria, ktoré sa ti stali. Zodpovedný je systém, útlak či útláčateľ,“ bolo jeho oslobodzujúce posolstvo.

V rámci intersekcionality totiž existujú rôzne formy útlaku: biela rasa utláča čiernu, muži utláčajú ženy, „cis ľudia“ utláčajú transľudí, hetero ľudia homosexuálov, bohatí chudobných, kapitalisti manuálne pracujúcich a podobne. Zároveň sú dôležité prieniky rôznych útlakov: napríklad žena čiernej pleti bude podľa tejto ideológie zažívať útlak na základe pohlavia aj na báze rasy.

Vďaka myšlienkovému smeru intersekcionalusmu sa takmer každý môže identifikovať ako utláčaný. Aj bohatí bieli hetero muži majú možnosť uniknúť svojej stigme niekoľkonásobných utláčateľov. Stačí, ak sa označia za ženy. Ako to urobil aj americký miliardár Pritzker a multimilionár Rothblatt.

Pohľad do duše progresívneho aktivistu, standard.sk

Proč progresivisté neřeší případy, kdy jsou ženy nuceny k podstoupení legálního potratu svým okolím?
Keď som bola liberálnou feministkou, touto témou som sa zaoberala a hovorila som o nej. Takže nemám dojem, že všetci progresívci ju ignorujú.

Proč myslíte, že progresivitsé chtějí bránit opatřením, které by ženy před tímto specifickým druhem domácího násilí ochránili? Jde např. o tzv. ochranný status, kdy by se těhotná žena mohla po zjištění těhotenství rozhodnout pro pokračování těhotenství a po poučení o právních důsledcích si znemožnila sama sobě přístup k podstoupení legálního potratu na žádost právě kvůli nátlaku partnera, tchýně...
Na toto vám neviem úplne odpovedať. Myslím ale, že progresívci často protestujú na základe propagandy, nie na základe skutočnosti. To znamená, že mnohí vlastne nevedia, proti čomu protestujú.

Proč chtějí progresivisté zlikvidovat existující možnosti pomoci nečekaně těhotným, které chtějí dát svému dítěti šanci? Na Hnutí Pro život ČR například některé skupiny podávaly podněty k prošetření, zda neposkytujeme služby pomoci v rozporu se zákonem nebo obtelefonovávaly spolupracující gynekologická pracoviště?
V týchto kruhoch existuje výrazná miera paranoje čo sa týka konzervativizmu. Keď som ešte bola progresívnou aktivistkou, vnímala som združenia, ako je to vaše, ako manipulatívne organizácie, ktorých skutočným cieľom nie je pomáhať ženám, ale tlačiť ich do toho, aby si dieťa nechali.

Proč jsou progresivisté přes proklamovanou rovnost a rovnoprávnost muže a ženy proti zapojení otce nenarozeného dítěte do rozhodovacího procesu?
Pretože nenarodené dieťa je do určitého obdobia neoddeliteľnou súčasťou tela ženy. Teda v konečnom dôsledku je rozhodnutie vždy na žene.

Proč mlčí progresivisté, když je žena degradována na dělohu, jako je tomu v případě náhradního mateřství?
Ide o rozšírenie hesla „moje telo, moja voľba“ do absurdných rozmerov. V rámci tohto takzvaného choice-feminizmu je čokoľvek, čo sa žena rozhodne urobiť so svojím telom, feministické. To zahŕňa aj prostitúciu, estetické operácie, trans-operácie a „prenájom maternice“.

Za rozhovor děkuje Hnutí Pro život ČR